Začiatky spolku
Do začiatku 70-tych rokov minulého storočia fungovali spolky lekárov len vo veľkých mestách, potom však nastala tendencia smerujúca k ich zakladaniu aj na vidieku. Spolok lekárov Záhoria vznikol v roku 1973 a jeho prvoradým cieľom bolo všeobecné vzdelávanie lekárov okresov Senica, Myjava a Skalica. Svoju ideu napĺňa spolok aj dnes. Pravidelne v januári organizuje regionálne sympózium s názvom Kleiblove lekárske dni Záhoria a okrem toho je dvakrát do roka organizátorom už spomínaných regionálnych vedeckých schôdzí, ktoré sa konajú v Smrdákoch a Myjave.
Spolok lekárov Záhoria je súčasťou Slovenskej lekárskej spoločnosti (www.sls.sk) je neziskovou, nepolitickou a neštátnou organizáciou, ktorej dobrovoľnými členmi sú lekári a iní zdravotnícki pracovníci zo Skalice, Senice, Myjavy a Malaciek. Myšlienka založiť združenie, ktorého cieľom by bolo zvyšovanie odbornej úrovne lekárov, vznikla v roku 1973 a prvá zdokumentovaná schôdza sa uskutočnila v roku 1975 v Senici. Náplňou organizácie sú vedecké pracovné semináre, na ktorých sa lekári všetkých odborností trikrát do roka stretnú striedavo v Skalici, Smrdákoch a Myjave. Od roku 2003 Spolok lekárov Záhoria organizuje v rámci svojích vzdelávacích akcií vedeckú konferenciu- tzv.Kleiblove lekárske dni Záhoria podľa prvého predsedu spolku MUDr. Karola Kleibla, CSc., ktorý bol v Skalici primárom kožného oddelenia. Odvtedy sa vedecká konferencia koná pravidelne každý rok v mesiaci január, pričom jeho odborná úroveň sa neustále zvyšuje.
Prípravy na činnosť Spolku lekárov Záhoria SLS sa datujú do roku 1973. Prvá zaznamenaná vedecká pracovná schôdza bola l. júla 1975 v Skalici. V tom čase mal 177 členov. V Spolku lekárov sa združili aktívni lekári z regiónu Záhorie a dodnes sú jeho jadrom lekári zo zariadení v Skalici, na Myjave a v Senici. Okrem lekárov sú dnes členmi aj psychológovia, klinickí logopédia laboratórni diagnostici. Už pri vzniku bol daný základný charakter činnosti – umožniť prezentáciu práce svojich členom v rámci riadnych vedeckých pracovných schôdzí. Tieto sa konajú 2 x ročne, pričom v ich organizácii sa pravidelne striedajú Smrdáky a Myjava . Od prvej zaznamenanej schôdze sa ich uskutočnilo už 134, kde zaznelo okolo tristo prednášok, panelových diskusií i monotematických celkov. Ako hostia sa tu prezentovali a prezentujú poprední odborníci zo všetkých odvetví medicíny. Prvým predsedom Spolku bol MUDr. Karol Kleibl CSc. V jeho krokoch pokračovali MUDr. Jozef Barát, MUDr. Jiří Lenz CSc., MUDr. Ivan Vavřík, RNDr. Ing. Josef Janošek, doc. MUDr. Jozef Marenčák, PhD. Súčasným prezidentom Spolku LZ je MUDr. Červeň. Prvým vedeckým tajomníkom (sekretárom) bol MUDr. Jozef Barát, nasledovaný MUDr. Jurajom Čunderlíkom. 0d roku 1990 do 2011 túto funkciu zastával MUDr. Ivan Bartošovič PhD. Od r. 2012 je vedeckou sekretárkou PaedDr. Barbora Bunová PhD. Výbor sa skladá z najaktívnejších členov regiónu. Dnes má náš Spolok 266 členov. Je jednou z najpočetnejších i najaktívnejších spoločenských organizácií na Záhorí. Aktívne sa zapája do organizácie vedeckých aktivít a napomáha i doškoľovaniu neštátnych lekárov.
MUDr. Karol Kleibl, CSc.
Narodil sa vo Viedni. Detské roky a základnú školu prežil v Komárne. V tomto prostredí sa rýchlo naučil po maďarsky. Reálne slovenské Gymnázium študoval v Nových Zámkoch a po presťahovaní do Piešťan pokračoval v Novom Meste nad Váhom, kde i maturoval v r. 1942. Už počas štúdia na gymnáziu prejavuje výnimočné nadanie na cudzie reči. Učí sa francúzsky i rusky. V nemčine sa zdokonaľuje opakovanými pobytmi v nemeckej rodine v Sliezsku. Súkromne študuje angličtinu a taliančinu.
V rokoch Slovenského štátu žil v Piešťanoch spolu s matkou Máriou Kleiblovou (rod. Vejdovou) a s nevlastným otcom – vdovcom MVDr. Milanom Škarkom. Mal jedného brata, ktorý sa neskôr stal veterinárom. Spolu s otcom sa zapájal do ilegálneho protifašistického odboja.
Pri vstupe na Lekársku fakultu mladý študent Kleibl už dobre ovláda všetkých 7 spomínaných jazykov (maďarčina, slovenčina, francúzština, ruština, nemčina, angličtina, taliančina). Štúdium medicíny ukončil promóciou v r. 1948 v Bratislave. Od r. 1949 pracoval v Piešťanoch pod vedením známeho dermatovenerológa MUDr. Emanuela Wohlsteina. Zvlášť sa venuje sérológii a mykológii. S týmto zameraním absolvoval aj viacmesačný študijný pobyt v Prahe na Bulovke, čo nebolo vtedy bežné.
Oženil sa v roku 1950. S manželkou Jolanou, rod. Hankovou mali dvoch synov Karola a Miloša. V r. 1954 zložil atestáciu I. stupňa a odchádza z Piešťan pracovať na poliklinické oddelenie v Myjave, pričom počas rokov 1955–1957 chodil zastupovať aj primára na kožnom oddelení v Skalici. V r. 1957 nastúpil do tejto funkcie primára na plný úväzok.
V tom čase narástol hromadný výskyt profesionálnych mykóz a a prevádzku oddelenia zaťažovala epidémia tularémie. Tú sa podarilo zastaviť až v roku 1962. Problematike tohto ochorenia sa primár Kleibl venoval v svojej kandidátskej práci, a v r. 1965 obhájil dizertačnú prácu na tému „Klinicko – epidemiologická štúdia o tularémii na Záhorí“. Takýto odborný postup bol na Slovensku v podmienkach regionálnej nemocnice skôr raritný. O jeho oduševnení pre túto problematiku svedčí i úsilie zaviesť očkovanie proti tularémii u exponovaných pracovníkov v poľnohospodárstve. Ako autoturista cestuje do Kyjeva, kde sa dáva osobne zaočkovať proti tularémii, aby tak osobne potvrdil jestvovanie vakcinácie a jej neškodnosť. Iniciuje očkovanie proti tularémii cez hlavného hygienika v Prahe ako súčasť prevencie v rámci komplexnej starostlivosti.
Významnou oblasťou jeho záujmu boli predovšetkým zoonózy s prejavmi na koži charakteru multiformného erytému a erythema nodosum v súvislosti s tularémiou, ale i ďalšími príčinami (yersínie, vírusy). Jeho multilinguálna komunikácia slovom i písmom mu umožňuje kontaktovať mnohé významné zahraničné pracoviská: Pasteurov inštitút v Paríži, Inštitút Epidemiológie a hygieny v Moskve. Komunikuje s prof. Oharom z Japonska, s Derrmatologickou klinikou vo Viedni a s ďalšími.
...
Svoje skúsenosti prezentoval na našich a zahraničných kongresoch, kam cestoval prevažne na svoje náklady. Publikoval niekoľko desiatok prác v našich i zahraničných časopisoch ako Dermatologica, Mykosen, Vestník dermatológie a venerológie, Acta virologica, Contact Dermatitis, Čs. Dermatologie a ďalšie.
V rokoch 1965–1967 pracoval v Bou Saade a v Sétife v Alžírsku ako dermatológ a mykológ. Po návrate domov v roku 1968 bolo prebudované kožné oddelenie v Skalici, namiesto 16-posteľovej izby vzniklo päť dvojlôžkových izieb, rozšírili sa sociálne priestory a vynovilo zariadenie. Dr. Kleibl ako polyglot sledoval všestranne novinky v odbore a jeho nepokojný duch bol stále naklonený experimentom. Na oddelení sa okrem iného testovali antimykotiká (kultivačné pôdy sa varili v lekárni), ambifilné masťové základy, v klietkach šantili biele myšky a králičie uši, v pohároch sa prevaľovali mušie larvy na čistenie vredov predkolenia (čo potom na dlhé roky upadlo do zabudnutia). Používala sa magistraliter pripravená Endiaron pasta, ako špecialita vtedy ešte neznáma.
V roku 1968 prednášal o tularémii infektológom vo Švédsku v rámci ich postgraduálneho štúdia. Na Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov v Bratislave prednášal infekčné choroby v dermatológii a dermatomykológiu so zameraním na tropickú medicínu.
V rokoch 1974–1976 znovu pracoval v Alžírsku, v Orane, kde prednášal aj na tamojšej Lekárskej fakulte. Tretí pracovný pobyt v zahraničí bol v rokoch 1980–1983, keď pracoval v Kuvajte. Prednášal na Khaldiya Skin Clinic a súčasne pôsobil ako konzultant pre dermatológiu a mykológiu v nemocnici Al Sabah, kde mu bol mu prepožičaný titul docent. Počas týchto pobytov sa intenzívne učil arabský jazyk, ktorý zvládol ako predošlé jazyky slovom i písmom. Počas pobytov nezabudol ani na svoje pracovisko v Skalici, ktoré informoval o tropických kožných ochoreniach, pracovných výsledkoch a cestách početnými listami s jemu vlastným vtipným spôsobom.
V roku 1984 odišiel Dr. Kleibl do dôchodku, ale na kožnej ambulancii vypomáhal až do diagnostikovania svojho závažného ochorenia. Povahou patril k bezprostrednému typu človeka sršiaceho vtipom a optimizmom. Príznačné pre jeho úprimnosť bolo používanie tvrdého piešťanského dialektu. Hodnotu a originalitu jeho osobnosti mohli zvlášť posúdiť tí, ktorí s ním spolupracovali. Pre tých, ktorým bol učiteľom vždy zdôrazňoval rovnakú dôležitosť požiadavky ľudskosti i požiadavky odbornosti. Bol vášnivý fotograf, filatelista, kuchár a konferenciér súboru Skaličan v zahraničí, kde plnil aj úlohu tlmočníka. Vo voľnom čase rád relaxoval vo svojej skalickej „búde“ s vinohradom. K jeho osobným priateľom patrili piešťanskí lekári Dr. Vlček a Dr. Stodola, tiež odchovanci Dr. Wohlsteina.
Dr. Kleibl stál aj pri zrode Spolku lekárov Záhoria ako zakladajúci člen v roku 1973 a bol jeho prvým predsedom. Prvá zaznamenaná vedecká pracovná schôdza spolku bola l. júla 1975 v Skalici. V tom čase mal spolok 177 členov. V súčasnosti je Spolok lekárov Záhoria neziskovou organizáciou, ktorá pravidelne v mesiaci január organizuje v Skalici regionálne odborné sympózium pod názvom „Kleiblove dni“ podľa jeho mena. Okrem toho sa ročne organizujú aj ďalšie dve regionálne podujatia v Myjave, v Smrdákoch alebo v Senici.
Posledná rozlúčka s MUDr. Karolom Kleiblom sa konala 25. 10. 1995 v úzkom rodinnom kruhu. O deň by sa dožil presne 72 rokov. Podľa posledného želania bol jeho popol rozsypaný na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave. V roku 2015 si pripomíname 20-te výročie jeho úmrtia.
S úctou bývalí kolegovia, spolupracovníci a pamätníci
Článok vo formáte pdf publikovaný v časopise Dermatológia pre prax otvoríte kliknutím na Kleibl_článok
MUDr. Karol Kleibl